Keď sa ma pýtajú, čo robím, odpovedám: „Vyrábame svetelné reklamy“. „Aha, reklamná agentúra!“ zaznie často s pochopením… :-)

Dá to obyčajne chvíľu námahy vysvetliť, že nie. Nie sme žiadna agentúra, sme výrobca.                    VÝ-ROB-CA!

Znamená to, že máme zamestnaných normálnych chlapov konvenčných profesií, ako zámočník, zvárač, elektrikár, montér…    Tiež máme špeciálne profesie – „operátori mašín“ (univerzálny to názov pre frézara, plotristku, polystyrénistku, benderistu…). A ďalších: „lepič fólií“, „kompletár písmen“,“ vylievač tabuliek“, „ezermešter“, „holka pro všechno“ …  K tomu, samozrejme, projektantov, ktorí nakreslia a dotiahnu zákazku do výrobných detailov. Obchodníkov, čo „to“ predvymyslia, skalkulujú a niekomu sľúbia dodať a všetci musia byť tak trochu grafici.

Ďalej máme riadiacich výkonných manažérov, ekonomický úsek, administratívu… všetko, čo organizácia so širokým výrobným sortimentom potrebuje, aby mohla fungovať. Netreba zabudnúť na pravidelne spolupracujúcich externistov, ktorí nám riešia montáže a servisy na strednom a východnom Slovensku, a tiež ďalších, ktorí nám účinne pomáhajú pri nárazových zákazkách,  prekračujúcich kapacity firmy. Väčšina z ľudí neprišla hotová, ale sa naučila tomu, čo robia u nás. Praxou. Veľká časť sú univerzálne použiteľní a navzájom zastupiteľní „multipracanti“. Viac – menej. Inak to ani nejde. Z núdze cnosť.

Sme strednomalá firma. Už nie garáž, ešte nie fabrika. Primalá na naozaj veľké zákazky, priveľká na to, aby nás uživili malé. Je to stresujúca pozícia, náročná na rýchle zmeny –  pružné „nafukovanie“ a „vyfukovanie“ kapacity. Spôsob, ako si poradiť organizačne, vyplynul z vývoja. Najprv nejako intuitívne a postupne. V určitej fáze – pred zhruba 12 rokmi – sme to už začali organizovať premyslene, s určitým systémom, ktorý je živý a intenzívne budovaný dodnes. Vlastne, keď sa tak na to pozerám dozadu, s narastaním počtu ľudí vo firme je systémové budovanie organizácie úplne kľúčové. A to isté dvojnásobne platí v časoch krízy, keď sa počet ľudí zmenšuje.

Začínali sme v októbri 1991, dvaja spolužiaci z vysokej školy.  Po polroku  sme mali dvoch zamestnancov. Počítač stál strašne veľa, gigový HDD bol hudbou vzdialenej budúcnosti. V prenajatej kacelárii bytového družstva sme cez deň pracovali „tiché činnosti“, po fajronte, keď úradníci odišli domov, sa kancelária zmenila na dielňu a začali sme s hlučnými, výrobnými prácami. Dodnes si pamätám na buchot, vŕtanie, rezanie a pílnikovanie vo zveráku na kancelárskom stole. V tých milosrdných pionierskych časoch sa urobené chyby ešte brali športovo, neplatilo sa za ne krkom. Ešte sme ľahko dostávali druhú, tretiu, ba aj ikstú šancu…  Dnes je to nepredstaviteľné. Po vyše piatich rokoch sme so spoločníkom absolvovali „rozvod“ – klasická skúsenosť, o ktorej by vedeli rozprávať viacerí…  Nebyť dobrých priateľov, spolupracovníkov a rodiny, ktorí mi vtedy držali chrbát, nezvládol by som to.

Mal som obavy ostať vo firme sám. Hľadal, ale nenašiel som spoločníka. Nejako sa stalo, že M-PROFEX zostal rodinnou firmou.  A teraz som tomu rád.  “Ideálny počet spoločníkov vo firme je nepárny a traja sú priveľa…” múdro hovorí  klasik. Od začiatku podnikania až do roku 2008 firma zažívala iba rast. Rast obratu, rast počtu zamestnancov. Darilo sa, postavili sme si vlastnú výrobno – administratívnu budovu na „zelenej lúke“, postupne nadobudli potrebné strojové vybavenie na čoraz sofistikovanejšiu výrobu. V posledných rokoch boomu však už nastávali problémy s „prehriatia“ – skokový narast objemu zákaziek si pýtal nových ľudí – zväčša „rýchlokvasených“. To obdobie sme zvládali s problémami, na úkor kvality, rástol objem reklamácií, klesala pracovná morálka, organizačne sme boli na hrane, trh práce bol neskutočne rozmaznaný – človek nešiel zohnať normálneho pracovníka za normálne peniaze – no zle.

Príchod krízy do našej brandže prišiel pozvoľna v r. 2009, naplno až trochu neskôr. Pád obratu nebol na začiatku príliš drastický, umožnil nám prispôsobiť sa postupne a relatívne organizovane. Rozlúčili sme sa s ľuďmi, ktorých odchod bol z najrôznejších dôvodov pre firmu prínosný.  Niekoľkých nových kolegov sme, naopak, prijali. Kríza pritlačila podnikateľov k užitočnému očistnému procesu. Vyzerá to tak, že permanentná „taktrochu kríza“ bude štandardný stav.

A že skôr ten uplynulý superboom je niečo raritné, čo sa už tak ľahko nezopakuje. No po 20 rokoch podnikania mnohí majitelia (mňa nevynímajúc) snívali o samostatne fungujúcej firme, v ktorej by sa už dennodenne nemuseli stresovať. Lenže realita je iná. Napriek snívaniu o fungujúcej firme zisťujú, že sú hlboko uviaznutí v dennej operatíve a zdanlivo nie je nádej na cestu von. Že odchádza radosť a ťah na bránu a prichádza únava a vyhorenie. Zisťujú, že sa stali otrokmi vlastného výtvoru. Nezostáva však nič iné, len plávať. Hľadať neustále riešenia, ako prežiť. Páči sa mi jednoduchá, efektívna a múdra filozofia Tomáša Baťu: „Hleďte si své práce, dělejte ji lépe než soused. Peníze za vámi přiběhnou sami.“

Nutná samozrejmosť je dbať na kvalitu produkcie. Aktívne útočiť na bránu. Dívať sa na zabehané procesy novým pohľadom, inovovať produkty aj myslenie.  Robiť niektoré veci inak.  A osvedčené zásady zas do bodky dodržiavať.  Mať poriadok v dokumentoch, kompetenciách a procesoch. Udržiavať firmu v disciplíne, zdravých medziľudských vzťahoch. Šetriť. Neustále zlepšovať všetky oblasti. Nakoniec úplne kľúčová vec: Na prežitie firmy je úplne nevyhnutné dávať si obrovský pozor na banditov, ktorí nezaplatia. Je to, prirodzene, značný a trvalý stres. Ale zároveň celkom vzrušujúca hra.

Ludo Kováčik

Uverejné v TREND Extra – 20 rokov v biznise